Zákon nahrádza doterajšiu roztrieštenú právnu úpravu (11 osobitných zákonov a piata časť Trestného poriadku) jedným uceleným predpisom, ktorý upravuje celú spoluprácu slovenských súdov a prokuratúry s cudzinou v trestných veciach. Dôvodom je neprehľadnosť, terminologická nejednotnosť a problémy v praxi, ktoré vznikli postupným prijímaním jednotlivých zákonov od roku 2005. Zákon sa skladá z piatich častí: všeobecné ustanovenia, spolupráca s tretími (nečlenskými) štátmi, spolupráca s členskými štátmi EÚ, spolupráca s európskymi a medzinárodnými orgánmi (Eurojust, Európska justičná sieť, medzinárodné súdy) a záverečné ustanovenia. Kľúčové zmeny a novinky zahŕňajú: zavedenie „automatického" vydávania európskeho zatýkacieho rozkazu po uplynutí 6 mesiacov od vydania vnútroštátneho príkazu na zatknutie bez nutnosti osobitne dokazovať pobyt obvineného v cudzine; zníženie rozhodovacej právomoci z krajských súdov na okresné súdy v sídle kraja pri vybavovaní väčšiny agendy; zjednodušenie a zrýchlenie vydávacieho konania (extradícia) aj vo vzťahu k tretím štátom; transponovanie nariadenia EÚ o elektronických dôkazoch (e-dôkazy) vrátane možnosti ukladať pokuty až do výšky 2 % celosvetového obratu poskytovateľom digitálnych služieb, ktorí nesplnia príkaz na predloženie dôkazov. Zákon tiež zavádza možnosť prevziať slovenského občana na výkon trestu z krajiny, s ktorou Slovensko nemá uzatvorenú medzinárodnú zmluvu (na základe záruky vzájomnosti), a umožňuje uzatvárať dohody o zdieľaní výnosov z konfiškovaného majetku so zahraničnými štátmi. Väčšina zákona nadobúda účinnosť 1. januára 2028; vybrané ustanovenia týkajúce sa elektronických dôkazov nadobúdajú účinnosť už 18. augusta 2026, aby Slovensko splnilo transpozičnú lehotu vyplývajúcu z nariadenia EÚ o e-dôkazoch.